Keď sa stratíš vo vlastnom živote

„Stratiť sa vo vlastnom živote“ = zábavná funkcia hry menom život, s ktorou sa stretne každý človek. Poďme si na to bližšie posvietiť. Ako sa dospelý človek dostane do situácie, v ktorej zrazu stratil vo svojom živote prehľad, orientáciu a možno aj smer? Čo robiť, keď sa ocitneme na mieste, na ktorom sa proti nám spolčili viaceré naše rozbabrané témy a problémy? Prečo to tak dlho trvá, kým sa z takejto situácie opäť vymotáme? A ako vlastne na to?

Všetci sa občas ocitneme na takom mieste v našom živote, na ktorom sa cítime ako v škole na hodine geografie. Učiteľ na nás práve vytiahol slepú mapu Slovenska a my máme hádať názvy miest skrývajúcich sa za očíslovanými bodkami, ktoré všetky vyzerajú na jedno kopyto a nechcú o sebe prezradiť nič, čo by nám mohlo pomôcť. Na homogénnej, bielej ploche našej krajiny zrazu chýba štruktúra a všetko vyzerá akosi ináč. Spoľahlivých záchytných bodov je málo a my začíname pochybovať o veciach, ktoré ešte donedávna boli celkom jasné…

Čo praktické pre život sme vtedy takto trénovali, je otázne, ale jedno je isté: bola to celkom podarená simulácia toho, s čím sa vo svojom dospelom živote aspoň raz stretneme. A to je:    

Pocit, že sme sa stratili. Pocit, že sme vo svojom živote stratili prehľad, orientáciu a možno aj smer.

„Kde som? Na čo sa vlastne pozerám? Je to to, na čo by som sa mal/a pozerať? S čím vlastne žonglujem? A nemýlim si to náhodou s niečím iným? Čo s tým mám urobiť? Kam kráčam? A som vôbec v pohybe? Sakra... „

Možno to poznáš.

Tento pocit máme v situáciách, v ktorých je toho na nás veľa. V situáciách, v ktorých sa v jednom bode v čase stretnú viaceré naše rozbabrané témy a problémy – pre väčšiu pestrosť a drámu sú tieto obvykle situované hneď na viacerých frontoch. A my namiesto toho, aby sme nimi so suverénnym prehľadom rad radom preplávali, sa v nich zamotáme.

Naša navigácia blbne a dáva nám chaotické pokyny. Nevadí, povieme si, a skúšame jedno, druhé, tretie, štvrté. Pretože štatisticky sa nám predsa raz musí podarí trafiť do čierneho a túto motanicu rozstreliť! Zdá sa, že to nefunguje. Alebo počkaj… funguje. Po troške. A iba na chvíľu. Ale stále to nie je ono. Nevzdávame sa a skúšame ďalej. V dnešnom svete je predsa toľko možností. Aha, ešte môžeme skúsiť toto! Úúúú, ešte by sme mohli k tomu pristúpiť z tohto konca! Áááá, zabudli sme, že aj takto by sa to teoreticky mohlo dať…

Ako sa dospelý človek dostane do takejto šlamastiky? 

Život nás občas zaženie na slepé miesto na mape života a jediné, čo nás tam čaká, je biela plocha a v jej strede klbko našich starostí.

Špeciálne čaro tohto miesta je to, že si na ňom nedokážeme spomenúť na to, ako, kedy a prečo sme sa tam dostali 😊

Čo ale vieme, je, že sa tam necítime dobre. A nie je to iba náš subjektívny pocit. Potvrdzuje nám to aj nami zažívaná realita, ktorá na nás sype jednu hádanku, výzvu a starosť za druhou. Alebo na nás nesype absolútne nič a v našom živote je znepokojujúce ticho. Presne ako na tej slepej mape.

Táto situácia ale nie je ani tragická, ani nenormálna. Ja si dokonca myslím, že takéto slepé miesta sú súčasťou dizajnu života a že si nimi preto musí prejsť každý. Ja viem, my ľudia túžime všetkému rozumieť, a preto si v takejto situácii určite položíme otázku: ako sme sa sem vôbec dostali?

Tu je preto niekoľko dôvodov, prečo sa aj dospelý človek občas vo svojom živote stratí:

• Naložil si si toho naraz veľa a keďže všetko v živote má svoju vlastnú (a vopred neodhadnuteľnú) dynamiku, časom si v tom všetkom stratil prehľad
• V nejakej fáze si odbočil od priorít a bočná cestička ťa zaviedla do neprehľadného terénu
• Počúval si druhých namiesto seba a dostal si sa na miesto, na ktorom sa nevieš orientovať
• Začali sa ti v živote diať zvláštne zmeny, ktorým nerozumieš a ktoré nevieš uchopiť, v dôsledku čoho si teraz dezorientovaný
• Zosypali sa na teba rôzne udalosti, ktoré nabúrali tvoj koncept života a ty zrazu chápeš, že tvoj pôvodný plán nebude fungovať

Netreba sa však príliš stresovať pochopením príčin – pochopením toho, ako k tomu došlo. Nie je to totiž nevyhnutné na to, aby sa človek z tejto situácie pohol ďalej.

Pochopenie toho, ako si sa tam dostal, sa vždy dostaví retrospektívne, keď nad tým budeš s odstupom času reflektovať a neboj, poučenie do budúcna si z toho zoberieš. Vymotať sa z toho ale budeš musieť úplne ináč.

Tak ako som to musela urobiť aj ja v mojej skúsenosti s takýmto „stratením sa“.

Facka od smetného koša

Je to už nejaký čas dozadu. Mala som 24 rokov a v tom čase nado mnou viselo klbko rôznych životných nepodarkov. Nevyšlo mi manželstvo. A nevyšlo mi tak rýchlo, že sa všetky celebrity môžu strčiť do zadku. Im takéto „extravagantné výstrelky“ v podobe niekoľkotýždňových alebo niekoľkomesačných zväzkov aspoň pridávajú na zaujímavosti. Benefit, ktorý ja za seba určite nemôžem potvrdiť 😊

Zároveň som vtedy riešila to, že absolútne neviem, čo so sebou. Po tej pracovnej stránke. Chýbala mi perspektíva alebo aspoň nejaká vízia do budúcna. Naťahovala som preto dokončenie môjho štúdia na vysokej škole a sedela v práci, o ktorej som od prvého dňa vedela, že toto s mojím životom robiť nechcem. Ale keďže som nemala vôbec žiadnu predstavu o tom, čo by som chcela robiť, čo by som mohla robiť, čo by ma bavilo robiť, tak som tam sedela a sedela… Dokopy celých 6 rokov, ha ha! Táto téma ma popravde zožierala oveľa viac než nevydarený vzťah, pretože toto bolo veľmi osobné a bolo to len a len o mne.

Dni, v ktorých som nebola v práci, boli dosť smutné, lebo som v nich nerobila nič, čo stojí za zmienku. Dokonca som zanedbávala a odsúvala aj také jednoduché maličkosti ako ísť vyhodiť smeti, ísť na nákup… Nebola motivácia. Zalomcoval so mnou až jeden moment, kedy som sa predsa konečne zmobilizovala a išla vyhodiť smeti. Áno, ako už tušíš, toto nepoetické prostredie smetných košov malo v zálohe jedno prekvapenie.

Na ceste späť, vo výťahu medzi 4. a 5. poschodím (to si presne pamätám!), mi hlavou prebehla nasledovná myšlienka: „Bože, ja úplne chápem ľudí, ktorí sa cítia tak strašne zle, že rozmýšľajú nad tým, že svoj život ukončia.“ Dobre, priznávam, originálna myšlienka obsahovala škaredé slová, no jej pointa bola rovnaká – na ten krátky moment som dokázala pochopiť, že život vie byť pre niektorých ľudí neúnosný.

Tá myšlienka bola ako smradľavá facka z iného a mne veľmi vzdialeného sveta.  

A to bol presne moment, v ktorom som si povedala, že to takto vážne nemôže ísť ďalej a niečo sa musí zmeniť.  

Ak teraz ale očakávaš heroický príbeh toho, ako mi v tom momente zrazu bolo všetko jasné a ja som začala konať, tak ťa, bohužiaľ, sklamem.

Bola to iba myšlienka vo výťahu, po ktorej nenasledovalo nič vyslovene rukolapné. Nič, čo by mi povedalo, ČO mám robiť, aby sa táto situácia zmenila. A len tak mimochodom: v tom čase som si ešte nemohla pomôcť svojím vhľadom, svojimi schopnosťami našpúliť oko do hlbších vrstiev vedomia a problémov, pretože vtedy tieto schopnosti vo mne ešte tvrdo spali. Aby to bolo fér 😉

A kým sa to všetko poskladalo prešli 4 roky. Áno, počas toho času sa kadečo postupne zlepšovalo, no moja veľká otázka ohľadom toho, čo so sebou, sa vyriešila až po štyroch ďalších rokoch.

„Ale choď do frasa, Veronika! Teraz mám z teba depresiu…“

Ha, no je to pravda! A zároveň presne takto často vyzerá realita života.

Keď som sa nad tou fázou môjho života spätne a s odstupom času zamýšľala, tak som prišla na dva kľúčové zistenia.

Prvé sa týka otázky, prečo to často trvá tak dlho, kým sa človeku podarí vymotať? Kým sa mu podarí vo svojom živote znovu získať prehľad, jasnosť a smer?

Ja ti môžem povedať, prečo to tak dlho vtedy trvalo mne.

Bolo to preto, lebo som nevyhľadala cielenú pomoc.

Tak ako mnohí ďalší ľudia aj ja som si myslela, že to nejako zvládnem sama. Že to nejako rozlúsknem, že na to prídem. Že si niečo pogúúúglim, nechám sa inšpirovať „osvedčenými“ (ale neosobnými) radami na internete, vyskúšam. A hej, v konečnom dôsledku sa moja situácia nakoniec rozuzlila. Len medzitým prešli štyri roky 🙂

Dnes už viem, že ten čas sa dá skrátiť. A viem to preto, lebo to, čo som ti tu porozprávala, nebol jediný krát, čo som sa takto v niečom zamotala alebo tak trochu stratila. Stalo sa to znova. Síce už nie v tej istej otázke „Čo so sebou?“, ale predsa. Lebo to sa nám ľuďom proste občas stáva.

Tieto ďalšie „incidenty“ však netrvali dlho, pretože jednak som už aj ja sama mala lepšiu výbavu pre zaobchádzanie s takýmito situáciami (moje oko som už dokázala lepšie našpúliť a vyštekliť nejakú tú radu z úrovne duše). Ale tiež preto, lebo som si, keď bolo treba, nechala pomôcť.

Človek totiž niekedy na seba poriadne nevidí, ani keď veľmi chce a ani keď aj má nejaké tie „super-schopnosti“.

Keď sme totiž až po uši v niečom namočení, tak nám zákonite chýba potrebný odstup, z ktorého môžeme niečo použiteľné a konštruktívne uvidieť. Zároveň ale vždy existuje niekto, kto nás vidieť dokáže. Lepšie ako my sami. Preto, keď si chceme naše trápenie skrátiť, tak treba ozaj zvážiť možnosť, že požiadame o pomoc.

Ako sa vymotať a znovu získať prehľad

Druhé zaujímavé zistenie, ktoré z mojej skúsenosti vypadlo, sa týka už spomenutej alinearity riešenia:

Veci, ktoré človek potrebuje urobiť pre to, aby z takejto situácie vykorčuľoval, sú úplne iné než tie, ktoré si myslí, že potrebuje urobiť.

Ja som si tiež vtedy myslela, že odpoveď na otázku „Čo so sebou?“ nájdem v tom, keď preskúmam rôzne možnosti pracovného uplatnenia. Ale nebolo to tak. Táto odpoveď prišla sama, spontánne a prekvapivo a prišla preto, lebo som pozornosť obrátila k niečomu úplne inému, čo s tým vôbec nesúviselo, no na čom to zároveň celý ten čas viazlo…

Univerzálny recept na vymotanie sa, na znovuzískanie prehľadu, na nakopnutie navigácie životom ti dať neviem, pretože ten neexistuje. Ale každé vymotávanie sa, ktoré som doposiaľ zažila ja sama alebo ktoré som mala možnosť v mojej práci s ľuďmi sledovať a sprevádzať, malo podobné spoločné znaky. Tu sú:

• poriadok, poriadok, poriadok – v prioritách, vo svojom konaní, vynaloženej energii, krokoch a pokusoch o riešenie
• cielená redukcia na to, čo je skutočne podstatné
• schopnosť odpútať sa od svojich predstáv o tom, čo treba robiť a kam to má viesť – pretože až vtedy na človeka začnú vykukovať riešenia, ktoré povedú k tým správnym dverám

To sa ti ľahko hovorí, Veronika. Ako to mám všetko zvládnuť sám?

No možno to nemusíš zvládnuť sám. Možno bude lepšie, keď ti s tým rovno niekto pomôže 🙂

Možno ti dokonca viem pomôcť aj ja, ak nie si (tak ako ja v tomto príbehu z minulosti) zombík, ktorý sa ledva došuchtá k smetiakom 😀 Ak sa na sebe a svojej situácii, nech je akokoľvek zamotaná, stále dokážeš aj zasmiať a chceš svoju energiu investovať do cieleného posunu, tak si omrkni môj Quantasha Kompas 2.0. V ňom nájdeš skutočne individuálnu pomoc, ako aj všetky vyššie spomenuté ingrediencie pre vymotanie sa – poriadok, redukciu na podstatné a prekvapivé nové riešenia.