Otáčam svetlu chrbát a mením smer

V dobe, v ktorej sa stále viac ľudí „prebúdza“, situácia vo svete eskaluje. V dobe, kedy stále viac ľudí – každý podľa svojich možností a svojimi prostriedkami – aktívne prispieva k vzniku nového, lepšieho sveta, v ktorom prevládajú pozitívne kvality a hodnoty, kolektívna realita odpovedá smršťou negatívnych udalostí s globálnym dopadom. Prečo s pribúdajúcim „svetlom“ vo svete pribúda aj „tmy“? A kam nás vlastne vedie naša intuícia, naša vnútorná navigácia, keď nám šepká, aby sme sa nenechávali dianím okolo znepokojovať a realite namiesto toho dávali kontra tým, že budeme šíriť „svetlo“ a kvality, na ktorých chceme budovať našu budúcnosť?

Na prvý pohľad to môže vyzerať ako dobrá stratégia. Ale len do chvíle, kým si uvedomíme, že sme znova iba naskočili na starodávnu ideu BOJA. Boja medzi jednou a druhou stranou, svetlom a tmou, dobrom a zlom, medzi X a Y (dosaď si, čo len chceš).

Vzorec boja je vskutku starý, no jeho aktualita je pri všetkej tej „transformácii“ a vzostupe vedomia, ktorým sa tu oháňame, priam šokujúca. Do tohto vzorca sa totiž stále ešte zapájajú obrovské kvantá ľudí. Niektorí tak robia úplne otvorene a agresívne a niektorí ďalší si to ani len neuvedomujú alebo húževnato popierajú to, že sa nejakého boja vôbec zúčastňujú.

Neviem, ako ináč ale nazvať to, keď človek cielene vynakladá svoju energiu smerom na jednu stranu, aby vyšachoval tú druhú. Ako nazvať to, keď tak človek robí, pretože chce vidieť jednu stranu prevážiť, zvíťaziť a druhú prehrať.

Človek by sa divil, ale do tejto škaredej a lepkavej pavučiny nie je zamotané iba všetko to, čo v našich očiach platí ako to „zlé“ alebo čo by sme nazvali „tmou“. Nepekne je do toho zamotané aj „svetlo“. Ale to vidieť, až keď človek načrie poriadne hlboko pod povrch.        

Dostať sa pod ten povrch však nie je vôbec ťažké, ani zdĺhavé. Stačí si položiť zopár dobre cielených otázok a odpovede hľadať objektívne – bez nutkania okamžite sa prikláňať k takej odpovedi, ktorá sa nám pozdáva najviac alebo ktorá je najpríjemnejšia. Tak skúsme:

• Čo sa skrýva za snahou usmerňovať pozornosť k pozitívnym myšlienkam alebo celkovo k tomu „pozitívnemu“?
• Aká je motivácia za úsilím vytvoriť okolo seba šťastnú bublinku odrezanú od zvyšného diania a „hnusoby“ okolo?
• Prečo vlastne chceme aktívne šíriť okolo seba svetlo, a to na tisíc spôsobov?
• A prečo naozaj chceme vytvárať akýsi „nový svet“, v ktorom všetko to „zlé, strašné, nízke…“ už viac nemá miesto?

Keď si na tieto otázky odpovieme, tak v jadre nájdeme strach. Strach z toho druhého, z opaku, z „nepriateľa“, ktorý pre nás predstavuje hrozbu. A ten strach nás následne vedie do boja.

Strach sedí hlboko v jadre a na povrchu môže nabrať rôzne tváre. Dokrútenú s vypleštenými očami. Takú, ktorej sa na čele robí vráska hnevu a hlasno kričí. Ale aj takú, ktorá sa tvári mierumilovne, láskavo a zanietenie okolo seba šíri dobro a pozitivitu. Aj tam veľmi často možno nájsť strach, len sa treba pozornejšie pozrieť za fasádu a nenechať sa oklamať zdaním.      

Vo výsledku sa bojuje na oboch stranách – otvorene a skryto, nápadne a nenápadne, vedome a nevedome. Bojuje dokonca aj mnoho z tých, ktorí by dali ruku do ohňa za to, že nebojujú, pretože ako možno šírenie lásky a svetla považovať za boj? No, ide o tú motiváciu za tým… tú ktorá leží hlboko pod všetkými lahodne znejúcimi vysvetleniami, ktoré na to navrstvila myseľ…

Bojujeme, no zároveň sme ale všetkými tými súbojmi – medzi sebou a aj v sebe – už unavení. Preto chceme vytvoriť nový svet – taký, v ktorom bude všetko ináč.

Ale ozaj si myslíme, že sa nám to môže podariť touto cestou – cestou boja? To nám ozaj uniká krikľavý paradox tejto našej stratégie napredovania?

Prečo teda stále bojujeme?

Náš svet, ako ho poznáme, je postavený na polaritách – protichodných silách. A tieto odjakživa navzájom bojujú o moc, o postavenie, o to zabrať čo najväčšie „územie“ v kolektívnom poli, v mysliach ľudí, vo svete ako takom.  

Súboje polarít svojím spôsobom poháňajú tento svet a živia jeho dynamiku. Aby sa to však nevymklo úplne spod kontroly, tak tu zároveň funguje princíp rovnováhy.

Je to v podstate taký samoregulačný mechanizmus, ktorý zasahuje s presnosťou švajčiarskych hodiniek. Keď je niečoho príliš, tak stimuluje opačnú polaritu, ktorá sa dostáva podnet nastoliť vyváženie. Čím viac „zla“ sa objaví, tým viac „dobra“ sa musí rozvinúť. No funguje to aj opačne: čím viac „dobra“ pribudne, tým viac „zla“ musí vstúpiť do hry, aby mohla byť nastolená rovnováha.

A to je niečo, čo mnohým ani nenapadne – že by princíp rovnováhy mohol fungovať obojsmerne 😊. Bez preferencií a súdov, ktorá strana je lepšia alebo horšia, pretože sú to iba dva konce jedného spektra, v ktorom sa tu všetci odjakživa hojdáme.

Princíp rovnováhy síce drží tento svet pokope, ale samotná rovnováha sa tu nikdy neudrží. Človek tohto („starého“) sveta o rovnováhu totiž nestojí. A vlastne o ňu nestojí ani človek, ktorý aktívne buduje ten akože „nový“ svet. Obaja totiž túžia po víťazstve, nerovnováhe – byť čo i len o milimeter bližšie k jednej polarite než tej druhej – a túžia tiež po tom tento stav nerovnováhy udržať.

Ale táto túžba je naivná. Každá nerovnováha chce byť vyvážená, a preto je aj výsledok, o ktorý sa ako ľudia týmto štýlom usilujeme, neudržateľný. Stačí sa pozrieť do dejín.

Na tejto stratégii kolektívneho napredovania preto niečo smrdí. A keď si dovolíme pozrieť sa na to bez toho, aby sme teraz niektorému zo súperov držali stranu a tajne mu fandili, tak pochopíme prečo. Na oboch stranách totiž nájdeme rovnaké taktiky a rovnaký zámer. Líšia sa len farby dresov.

My ale akosi nie sme ochotní vidieť tieto podobnosti. Nie sme ochotní vidieť to, čo naozaj robíme, keď sa pridávame do vojska šírenia svetla a verbujeme ďalších, aby nás bolo „kritické množstvo“. Rozumej: aby sme mali silu poraziť tmu. Čo naozaj robíme, keď si militantne dozeráme na (pozitívnu) kvalitu našich myšlienok a emócií, aby sme tmu v nás a okolo nás zahnali na ústup. Čo robíme, keď kolonizujeme svetlom, centimeter po centimetri. Čo chceme? No opäť iba vytvoriť prevahu a poraziť nepriateľa. Alebo keď sa stiahneme a separujeme od nepriateľa spolu s našimi drahocennými zdrojmi energie a pozornosti a dúfame, že takto ho necháme vyhladovať a on zakape.

Možno si to treba povedať takto, aby sme v tom konečne rozpoznali taktiky boja. Aby sme pochopili, že tieto naše taktiky nie sú o nič lepšie než tie, ktoré používa druhá strana. A že hráme podľa tých istých pravidiel ako náš súper – tma.

Tak čo tu vzniká? Čo tu tvoríme? Kam kráčame?            

Takýmto štýlom kráčame prinajlepšom iba do ďalšej kapitoly toho istého starého príbehu, ktorý opakujeme odjakživa. Tvoríme iba ďalšiu fázu dejín, v ktorej na niekoľko okamihov budeme oslavovať víťaza, a teda nerovnováhu, kým opäť zaúraduje princíp nastolenia rovnováhy. A opäť sa to celé začne otriasať v základoch a my budeme znova tam, kde sme už toľkokrát pred tým boli.

S takýmto vedomím, ktoré je slepé voči bezvýchodiskovosti pretláčania sa a boja a voči neudržateľnosti víťazstva, budeme bojovať ešte veľmi dlho. Až kým sa nenaučíme „zmieriť sa“ s možnosťou rovnováhy, remízy, a teda aj jednoty polarít.

S vedomím, ktoré bojuje (a je úplne jedno za ktorú zo strán), sa žiaden kvantový skok vedomia, v ktorom šípime možnosť niečoho nového, konať nebude. To, že tu zvádzame ten istý starý súboj o víťazstvo svetla nad tmou, dobra nad zlom, jednou polaritou nad tou druhou nie je žiadnym skokom. A už vôbec nie kvantovým. Je to iba kópia toho istého vzorca, len sa zmenili kulisy, kostýmy, prostriedky a slogany.

Mňa osobne už ani nezaujíma, ako tento súboj dopadne, pretože nemám dôvod očakávať nič iné než to, čo sa už toľkokrát zopakovalo: víťaz sa na svojom stupienku neudrží dlho a nasledovať bude ďalšie kolo toho istého.

A toto teraz nehovorím ako znechutený, cynický mileniál 😉, ale ako človek, ktorý sa rozhodol zmeniť smer.

Aj ja som totiž dlho držala stranu tomu, čo v kolektívnom žargóne voláme svetlo. Síce nie tým gýčovým spôsobom – s blaženým úsmevom na perách a okom našpúleným iba na to pekné a dobré -, ale môj zámer bol presne tento: prispieť na stranu „dobra“, aby to tu bolo aspoň o kus lepšie, než to je „zlé“.

Ale dospela som k uvedomeniu, že táto cesta nevedie tam, kam sa chceme dostať. Že týmto štýlom sa tam ani nedostaneme, pretože nám chýba cit pre rovnováhu a my to s naším snažením obvykle zvykneme prehnať. Cit pre rovnováhu nám chýba preto, lebo sme zaslepení túžbou po víťazstve nášho favorita, a tak si obvykle ani nevšimneme, že sa misky váh začínajú preklápať a my sme na najlepšej ceste vytvoriť nerovnováhu, ktorú sa bude snažiť vyvážiť presný opak toho, o čo sa snažíme. Aká sizyfovská práca.

Za mňa stačilo. Ale nehľadaj v tom nádych márnosti. Nechcem tým povedať, že je márne zapájať sa do diania vo svete. Ja si len myslím, že je márne zapájať sa do toho TÝMTO spôsobom. A že by možno nebolo od veci skúsiť to ináč.

Keď pochopíme, že zakaždým, keď usilujeme o svetlo v snahe poraziť tmu, tak vytvárame nerovnováhu, ktorá bude zákonite vyvážená druhou polaritou – v tomto prípade tmou, tak čo nám zostáva?

Zostáva nám návšteva bodu NULA. Bodu, ktorý sa nachádza v strede medzi (akýmikoľvek) dvoma polaritami. Bodu, v ktorom neexistuje ani jedno, ani druhé a zároveň existujú obidva naraz. Tu vzniká tretia (nová) kvalita, ktorá môže nabrať aj novú formu.

Možno sa to zdá na prvý pohľad málo uchopiteľné a málo praktické, ale to iba do chvíle, kým pochopíme, že každý jeden aspekt nášho vedomia, ktorý sa skrz nás prejavuje napríklad vo forme našich rozhodnutí, krokov v živote, vlastností, myšlienok, slov, reakcií, tento bod nula obsahuje. My len nie sme zvyknutí si tento bod vôbec všímať, pretože potrebujeme to vychýlenie do jednej alebo druhej strany. Naša identita si skrátka potrebuje môcť povedať „Ja som ten dobrý“ (alebo, aby som nediskriminovala: „Ja som ten hustý mocný zloduch“ 😊) a potľapkať sa za niečo po pleci.

Zo všetkých už menovaných dôvodov, prečo sme na tejto úrovni vedomia takí, akí sme, môžeme očakávať, že naša vnútorná navigácia alebo intuícia, nás bude z tohto bodu nula pravidelne vyťahovať – do jednej alebo druhej strany. Lebo vedomie, ktoré obsahuje imperatív boja, bod nula nepozná a/alebo ho nepovažuje za relevantnú súradnicu pri navigácii životom.

O to sme sa pričinili my sami. Jednak tým, že sme si z intuície v našich mysliach spravili akúsi vyššiu inteligenciu, ktorá sama najlepšie vie, akým smerom treba kráčať a my teda nemusíme to, čo nám ukazuje, hlbšie reflektovať. Lenže keby sme tak robili, tak by sme už prišli k tomuto – pre mnohých v prvom momente nepríjemnému – zisteniu, že nás intuícia naviguje do nerovnováhy, ktorá len naberá rôzne formy podľa našich preferencií (t. j. podľa toho, ktorá polarita je nám „milšia“).

A pričinili sme sa o to tiež tým, že sa tak ľahko nechávame balamutiť formami, ktoré niečo naberá – t. j. tým, ako niečo navonok vyzerá, ako sa to správa a tvári. A tým sa nechávame balamutiť aj nespočetnými mutáciami vedomia.     

Mutácia vedomia je zmena formy, v ktorej sa vedomie prejavuje. Jadro, a teda aj pôvodná frekvencia alebo energetická kvalita, sa pri mutácii nemení, len sa mení to, ako sa toto vedomie navonok tvári a správa. Je to zmena povrchová, „kozmetická“, a teda zmena, ktorá je postavená na ilúzii, pretože sa dotýka iba formy. Cieľom mutácie je zaistiť kontinuitu niečoho už existujúceho. Je to mechanizmus prežitia skrz, dalo by sa povedať, kamufláž.

Pre porovnanie: transformácia vedomia je na rozdiel od mutácie kvalitatívna zmena – to znamená, že sa mení jadro, frekvencia alebo energetická kvalita. To má potom, samozrejme, aj dopad na samotnú formu – prejav, ktorý môžeme vidieť a zažiť. Je to zmena hĺbková a kvalitatívna, ktorá je založená na rozpoznaní skutočnosti, ktorá sa nachádza pod povrchom, za samotnou formou. Cieľom transformácie je premena kvality – už nehovoríme o kamufláži, ale o alchýmii.

Na to, aby sme mohli zmeniť smer, ktorým kráčame, potrebujeme prekalibrovať náš vnútorný kompas, našu intuíciu. A to platí pre akúkoľvek zmenu smerovania, nielen tú, ktorá vedie do bodu nula. Pretože tak ako každá navigácia, aj naša intuícia funguje iba na základe dát, ktoré my naším vedomím dokážeme prijať. A preto možno občas nezaškodí zamyslieť sa nad tým, s akými dátami naša navigácia pracuje, pretože sme jej to dovolili a aké jej naopak chýbajú, pretože si ich nedovoľujeme.

Na to, aby naša navigácia vôbec vedela ukázať bod nula – bod, v ktorom neexistuje boj a v ktorom tým pádom môže vzniknúť aj ten nový svet, ktorý ako kolektív momentálne tak neohrabane staviame na tých istých prehnitých základoch, na ktorých stojí ten starý, ktorého už máme plné zuby – potrebujeme pochopiť nasledovné:

Stred, rovnováhu, a teda bod nula, je možné nájsť iba na úsečke – na (pomyselnej) čiare, ktorá je z oboch strán ohraničená. Potrebujeme teda poznať obidve polarity. Nie poznať, ale rozpoznať v sebe. Pozeraním sa dovonka ich totiž nikdy neuchopíme. Pokým to nespravíme, tak sa náš život podobá na zlý sen, v ktorom sedíme na hodine matematiky a od učiteľky dostávame úlohu určiť stred polpriamky. A od vyriešenia tejto úlohy závisí náš postup do ďalšej triedy!

Dá sa to? Kurník, nedá.

Vedomie, ktoré bojuje – za jednu alebo druhú stranu – stred nikdy nenájde. Pretože takéto vedomie, ako sme si už povedali, ideu rovnováhy v zásade odmieta, aj keď navonok sa tvári a dušuje, že o ňu usiluje. Takéto vedomie má tú druhú stranu, svojho „nepriateľa“, na akejsi čiernej listine, a preto sa nikdy nedokáže pozrieť na jeho územie a na to, kde leží ten druhý bod, ktorý je potrebný na to, aby sa z polpriamky stala úsečka, na ktorej sa ten stred už nájsť dá. Takéto vedomie je predurčené k tomu vytvárať nerovnováhu a následne ďalej bojovať s dôsledkami, ktoré zákonite prídu vo forme zosilnenia a/alebo premnoženia „nepriateľa“. Lebo algoritmus rovnováhy nepustí.

Ja sa preto na tej mojej ceste otáčam. Táto otočka sa vlastne už diala nejaký ten čas – nejde o žiadnu spontánnu piruetu. Z istého uhla pohľadu sa to bude javiť tak, že sa svetlu otáčam chrbtom. Ale ja sa otáčam preto, lebo bod nula leží, keď si to ozaj na chvíľu predstavíme ako úsečku, sťa by na spiatočnej ceste.

Na záver už iba otázka, nad ktorou sa môžeš zamyslieť: Quo vadis? Kam kráčaš ty?     

Minikurz na tému intuície „Intuícia – hlas tvojej pravdy“ nájdeš TU.