(D)evolúcia vedomia – utekáme pred pravdou?

Ľudia vraj osprostievajú… Toto v poslednej dobe počúvam ozaj často. Zatiaľ čo veľká časť „ezo-komunity“ so zatajeným dychom čaká na veľký kvantový skok vo vedomí ľudstva, realita je, zdá sa, trochu iná… Ako to teda je? Ja tu vidím niekoľko problémov, o ktoré sa ako človek pracujúci s vedomím ľudí chcem v tomto článku podeliť. Je to síce téma, do ktorej by nepichol žiaden slniečkársky naladený ľudomil, ale aspoň na chvíľu nebuďme takí hákliví…

Nedávno som sa rozprávala s jedným mojím známym, s ktorým sme dlhšie neboli v kontakte. Môj známy je učiteľ, ktorý už roky cestuje po svete a v rôznych krajinách sveta učí na školách angličtinu a literatúru. V priebehu našej konverzácie mi z ničoho nič zahlásil:

„Mne sa zdá, že ľudia akosi osprostievajú…“

Ku mne sa táto veta (teória, pozorovanie?) dostáva pravidelne z rôznych smerov a kútov a vždy ma to zaujme natoľko, že sa pýtam na podrobnosti.

„Ako to myslíš osprostievajú? Na čom si to všímaš? A čím to podľa teba je?“

Každý jeden človek, od ktorého som také niečo doposiaľ počula, to pozoruje na iných aspektoch správania ľudí a má svoju vlastnú teóriu, čím to je. Rozmanitosť je v tomto smere vskutku veľká (a siaha od najdivokejších „konšpirácií“ až po ťažké spirituálno-filozofické úvahy), no jedna vec sa stále opakuje, a to je slovo „informácie“. Mnohí, ktorí toto údajné osprostievanie ľudí pozorujú, ho dávajú do súvisu so spôsobom, akým ľudia narábajú s informáciami. 

A na tom veru niečo bude.

Čo sa mňa týka, tak ja by som to, čo iní opisujú ako „osprostievanie“, takto nepomenovala. Nemyslím si, že to, čo tu mnohí pozorujú, je znakom degradácie, zhoršenia.

Myslím si, že sa iba zmenila viditeľnosť a to, čo je tu s nami už dlhšie, zrazu viac bije do očí.

Ja to totiž pozorujem už dlho. Väčšina ľudí ozaj nevie narábať s informáciami. Čo je v dobe, v ktorej sa v dostatku informácií doslova topíme, trochu problém 🙂

Na túto tému si teraz môžem „zamudrovať“ iba z toho môjho uhla pohľadu a skúsenosti, ktorú mám v tejto súvislosti zažitú v mojej oblasti pôsobenia a v témach rozvoja, posunu, narábania s vedomím a jeho potenciálmi, ale aj s rôznymi problémami a výzvami, ktoré sú súčasťou cesty životom.

Problém, ktorý tu vidím ja, je ten, že väčšina ľudí informácie používa na to, aby si od svojho života vytvorili akýsi „bezpečnostný odstup“. Informácie zbierajú, aby okolo seba vytvorili akýsi „nárazník múdrosti a sčítanosti“, čím sa od seba a svojho života ale stále viac odosobňujú a pomaly a nebadane strácajú na seba a svoj život dosah.

A keď teraz používam slovo „odosobnenie“, tak tým nemyslím odosobnenie v zmysle získavania istého nadhľadu, ktorý môže byť pre človeka v mnohých situáciách veľkým prínosom. Tu ide skôr o útek, o akési odpojenie sa od zodpovednosti za seba a tým samozrejme aj za stav spoločnosti.

Možno bude lepšie, keď to poviem na príklade. Predstav si, že zhromaždím skupinu ľudí a každému z nich dám na výber z týchto dvoch možností:

  1. Môžeš získať informácie, ktoré ti ukážu typy ilúzií, ktorým ľudia (všeobecne) zvyknú prepadávať a ty s týmito informáciami môžeš naložiť ako len chceš – môžeš sa v nich uvidieť alebo aj neuvidieť ALEBO
  2. Môžeš získať informácie, ktoré ti ukážu, akým ilúziám vo svojom živote prepadávaš TY – aké ilúzie dokonca živíš, aby si sa vyhol nepríjemnej pravde, ktorá ťa, akonáhle ju spoznáš, bude neúnavne kopať do zadku, aby si niečo zmenil   

Ktorá z ponúkaných možností je, myslíš, tá populárnejšia a vyberie si ju drvivá väčšina ľudí na planéte?

Teoreticky a pokiaľ nejde do tuhého si väčšina vyberie dvojku. Lepšie to totiž vyzerá a pôsobí to predsa veľmi „vedomým“ dojmom…

No prakticky (a keď ide do tuhého) väčšina skončí pri možnosti číslo 1. Možnosti, v ktorej sa síce človek chvíľku zahrá na to, že sa vzdeláva, že zbiera poznanie, že kultivuje svojho ducha a čo ja viem, čo ešte, no zároveň si ale udržiava istý „bezpečnostný odstup“. Od seba. A tým aj od pravdy. Ktorá mu potom v živote ale sakramentsky chýba… 

Je to problém, ktorý sa týka VÝBERU informácií, ktoré si do svojho systému pustíme. Trend je, ako ho ja ako človek, ktorý s informáciami bežne a intenzívne narába (a ktorý takéto možnosti ľuďom bežne dáva), jednoznačný a ja môžem potvrdiť, že obľúbenejšie sú tie pohodlné a bezpečné informácie všeobecného charakteru 🙂

Čo je z môjho pohľadu zároveň aj veľká škoda, pretože tá časť ľudskej populácie, ktorá má skutočný dosah na kvalitu kolektívneho vedomia (a tým aj kvalitu spoločných (infra)štruktúr), toto vedomie môže dvíhať jedine cez vedomie o sebe samom, lebo tými fragmentami vedomia sme predsa my ľudia 🙂 Tragické, že si potom väčšina zvolí veľa podstatného o sebe radšej ani nevedieť… Ale o tom by sa dal napísať samostatný článok…

To, že si s obľubou vyberáme informácie, ktoré nám dovoľujú od pravdy o nás utekať a namiesto toho sa máchať v plytkých vodách všeobecnosti a neosobnosti, je problém, a to nielen na úrovni jednotlivca. Podobá sa to totiž na ten nie veľmi sofistikovaný vtip (má ale dobrú pointu):

Poriadok musí byť!“ povedala babka a kopla hovno pod posteľ.

Ľudia si radi vyberajú byť takéto babky-expertky, ktoré skutočný problém nevyriešia, len si od neho vytvoria odstup tým, že ho zamaskujú, a potom sa ešte sťažujú, že je všade bordel a smrad… 

Za problém považujem nielen to, že si vyberáme informácie, ktoré nás držia v blaženej nevedomosti o sebe (a ktoré zároveň často pôsobia vznešeným a múdrym dojmom, aby sme náhodou nemali zlé svedomie, že nič pre seba nerobíme…), ale aj to, že informácie nevieme použiť tak, aby sme z nich niečo reálne aj mali.

Ja som tejto problematike venovala celý jeden modul v jednom z mojich skupinových koučingov, pretože ju považujem za dôležitú. Zmienený modul niesol názov „Integrácia“ a išlo v ňom o to naučiť sa, ako pracovať s informáciou (ale aj skúsenosťou) tak, aby na náš život mala viditeľný a citeľný efekt, aby sme vďaka nej skutočne narástli.

Pretože nalievať si hoc aj tie najvznešenejšie informácie do gebule samo o sebe nestačí. Každý, kto aspoň trošku chápe, ako fungujú procesy vývoja, rozumie tomu, že informácia bez relevantnej zažitej skúsenosti má reálne hodnotu hovna. Áno, presne toho, ktoré potom zvykneme kopnúť pod posteľ, aby bol „poriadok“ 🙂

Každopádne, málo ľudí pristupuje k informáciám s optikou: „Aha, dobre, aký praktický krok z toho pre mňa vyplýva, ktorý hneď teraz urobím?“

A z mojej skúsenosti toho, ako funguje vývoj, by určite bolo dobré tej praxi venovať viac pozornosti, času a energie. 

Pravda je totiž taká, že môžeš mať veľa, a pre mňa za mňa aj správnych, informácií, no keď ich nemáš zažité v praxi (t. j. podložené zažitou skúsenosťou), nerastieš. TY nerastieš, iba sa nafukuje tvoja mozgovnica. Môžeš mať takto prečítaných tisíc motivačných, múdrych kníh, nazbieraných kvantá informácií o sebe z horoskopov a typológií, no keď ich nedáš do praxe, NE-RAS-TIEŠ.

A vieš, čo je zábavný paradox života? Že dokonca skôr narastieš aj vtedy, keď máš síce nesprávne informácie, no obrátil si ich na skúsenosť, zažil si si ich. Pretože nie informácia, ale skúsenosť ťa posunie ďalej 🙂   

Ideálna je samozrejme kombinácia tých správnych informácií (t. j. tých, ktoré potrebuješ práve TY) a odhodlania uviesť ich do praxe… no moja skúsenosť s ľuďmi ma naučila mať v tomto ohľade radšej skromnejšie očakávania 😀 Máme tu napokon už zmieňovanú problematiku utekania a skrývania sa pred pravdou…  

Na záver poviem už iba toto: nič z toho, čo tu opisujem, nie je vyslovene NOVÉ. Nie je to žiaden symptóm aktuálnej doby alebo diania vo svete, aj keď pospájať by sa to dalo samozrejme všelijako.  

Dostávame sa do fázy, v ktorej, myslím, budeme musieť prehodnotiť spôsoby, akými narábame s informáciami. Na oboch stranách – na strane „poskytovateľa“ a na strane „príjemcu“.

Ja som sa do toho už aktívne obula a v tomto smere „pritvrdila“ aj v mojich službách. A aj keď som síce vždy bola praktik, ktorý ku všetkým (všeobecným) informáciám dával aj nástroje, kroky, úlohy a cvičenia, ktoré mali za cieľ ukázať človeku spôsob, ako informáciu obrátiť na ním zažitú osobnú skúsenosť, tak stále v tomto smere vnímam priestor… ktorý od apríla v zvýšenej miere využívam v prospech cielených individuálnych spoluprác a zároveň na úkor všeobecnej informačnej osvety, za ktorou sa tak fajne dá skrývať pred tým, čo je ale naozaj podstatné 😉 

Je totiž najvyšší čas prestať kopať hovno pod posteľ. Ak súhlasíš, rada ťa uvidím v niektorom z mojich formátov.

Všetky moje služby ako aj možnosť pridať sa do môjho newsletteru (ak nechceš zmeškať ďalšie blogy, prípadne iné články, ktoré posielam iba v rámci newsletterov), nájdeš TU.

Veronika Madudová
Baví ma prepájať poznanie z úrovne vedomia (duše) s praktickým životom človeka a sprístupňovať ho druhým vo forme kurzov, koučingov, workshopov a občas aj článkov. www.ocamiduse.sk