Riešenie problémov pomocou duše

Každá navigácia – tá v živote, ako aj tá v telefóne – potrebuje dve informácie na to, aby fungovala. Informáciu o aktuálnej polohe a informáciu o cieli. Ak máme ťažkosti zorientovať sa v živote a jeho výzvach, je to väčšinou preto, lebo nám chýba jasnosť o našej aktuálnej polohe na mape života. Cieľ je totiž jasný – naša spokojnosť. Ale ako sa tam navigovať? Čo by nám našepkala duša?

Keď ma život v roku 2014 priviedol k práci s informáciami z úrovne duše, ešte som netušila, koľko ľudí vyhľadá moju pomoc pri najrôznejších osobných problémoch. Časom mi v hlave začala vŕtať otázka, čím to vlastne je, že sa ako ľudia v našich témach a problémoch toľko motáme a prečo nám padne ťažko navigovať sa k ich úspešnému rozuzleniu. Začala som si všímať, že za to môžu kolektívne limitácie v optike nahliadania, ktoré nám nedovoľujú vidieť hlbšiu podstatu našich problémov, ich odkaz nám a veľakrát ani kroky, ktoré potrebujeme urobiť, aby sme sa pohli k ich vyriešeniu.

Po rokoch praxe a stovkách kontaktov s ľuďmi (a úrovňou ich duše) som začala pozorovať, že informácie, ktoré možno z tejto úrovne obdržať ako navigáciu pre ďalšie kroky – najskôr vo svojom vnútri a potom následne aj vo vonkajšom svete – majú spoločný vzorec.  

A všimla som si, že najväčší kameň úrazu pri narábaní s problémami spočíva práve v tom, že naše problémy nemáme uchopené tak, aby sme s nimi dokázali vôbec hýbať. Nemáme ich sami pre seba dostatočne jasne zadefinované na to, aby sme v nich mohli napredovať.  

Ako si teda vytvoriť solídny základ pre funkčnú navigáciu v živote a problémoch, ktoré sú jeho súčasťou? Ako si vyjasniť aktuálnu pozíciu na mape života? Ako svoje problémy zadefinovať tak, aby nám bolo jasnejšie, o čo v nich ide a ktorým smerom potrebujeme upriamiť našu pozornosť, ak sa chceme pohnúť vpred?

Tri filtre, ktorými náš problém potrebuje prejsť

Napíšme si na papier vlastnými slovami, čo riešime, s akým problémom v našom živote aktuálne žonglujeme. A pozrime sa na to, či v tejto podobe prejde nasledovnými troma filtrami alebo či potrebujeme jeho definíciu pre väčšiu jasnosť preformulovať a doplniť.

1. Zosobnenie

Ako prvé je dobré, keď sa uistíme, že problém, ktorý aktívne riešime, sa týka nás osobne. Že my sami sme jeho subjektom. Nie druhí, nie okolnosti, nie dianie tam vonku. Určite poznáte tendenciu pozerať na svoje problémy týmto spôsobom: „Situácia s mojím synom je strašná – svojím správaním si koleduje o nepeknú budúcnosť“ alebo „Môj partner už o mňa nejaví záujem“ alebo „V mojej práci vládne nevľúdna pracovná klíma a kolegovia ma bezdôvodne ohovárajú“.

Háčik na takto zadefinovanom probléme je ten, že nestojíme v jeho centre, že nemáme vyjasnenú našu pozíciu v ňom. Nemáme uchopený ten NÁŠ problém v probléme. Vinu za naše vrásky a nespokojnosť prevaľujeme na druhých, na okolnosti, no tým odovzdávame aj zodpovednosť a zákonite zostávame bezmocní a bezradní. Ak si však osvojíme návyk pozerať na problémy ako na NAŠE problémy a zaujmeme pozíciu v ich samotnom centre, tak zistíme, že bezmocní a bezradní vôbec nie sme. Zistíme, že môžeme urobiť kroky, ktoré nás posunú ďalej – v našom vývoji a aj v tom, ako tieto situácie zažívame.

Iba ak máme odvahu vnímať samého seba ako zdroj problému, tak môžeme byť aj zdrojom jeho riešení.

Keď aplikujeme tento prvý filter, tak zistíme, že problém, s ktorým potrebujeme hýbať, nie je správanie nášho syna. Zistíme, keď sa staneme subjektom problému, že skutočný zdroj našich starostí je náš vnútorný pocit nedostatočnosti v role rodiča prameniaci z predstavy, že by sme mali byť schopní naše dieťa pozitívne ovplyvniť a správne usmerniť.    

Rovnako zistíme, že problémom nie je vädnúci záujem partnera o nás, ale to, že my sami za týchto okolností prestávame vidieť zmysel nášho spoločného vzťahu, no zároveň sa bojíme urobiť ďalší krok.

A do tretice tiež zistíme, že náš problém v skutočnosti spočíva v tom, ako ľahko nás nevľúdne správanie kolegov dokáže vyviesť z rovnováhy a negatívne ovplyvniť našu náladu a výkon…

Áno, toto nahliadanie chce kusisko odvahy a úprimnosti k sebe, no naša snaha o riešenie a vyriešenie tým nadobúda nový rozmer, pretože začíname lepšie vidieť, na čo sa potrebujeme zameriavať a kde naopak iba strácame čas. A energiu.

Tento článok vyšiel v časopise Balans 08/2021 – PDF verziu článku nájdeš TU.

2. Prítomnosť

Po tomto prvom kroku môžeme aplikovať druhý filter – filter prítomnosti. Tento filter sa netýka len času a skutočnosti, že jediné čo dokážeme riešiť a aj vyriešiť sa nachádza tu a teraz (nie v minulosti, nie v budúcnosti). Tento druhý filter nám tiež dáva príležitosť položiť si otázku, či v našich problémoch náhodou nežonglujeme s niečím, čo NIE je, čo chýba. Či nežonglujeme s nedostatkom (a predstavou o jeho naplnení) a divíme sa, že sa nič nemení.

To v praxi vyzerá takto: „Môj problém je, že neviem, čo by ma bavilo, čo by ma napĺňalo a čomu by som sa mohol pracovne venovať.“ Alebo „Môj problém je, že nemám partnera“ alebo „Mám nedostatok financií – to je môj problém.“

Mne sa v praxi ukázalo, že ak človek svoj problém vidí v absencii niečoho, tak zvyčajne stagnuje. Nie je to prekvapivé, pretože povedzme si úprimne: Dá sa konštruktívne riešiť niečo, čo neexistuje? Dokážeme hýbať prázdnotou?

Skúsme sa preto vrátiť do prítomnosti a pozrieť sa na to, čo v nej momentálne je, a nie na to, čo v nej chýba. To nás povedie k plodným, aj keď možno spočiatku nepríjemným, zisteniam, ktoré nám však poslúžia ako hodnotné súradnice pre náš ďalší pohyb v téme a samozrejme živote.  

Druhý filter v praxi vyzerá nejako takto:

Náš problém nie je nedostatok poznania toho, čo by mohla byť tá úžasná činnosť, ktorá by nás v budúcnosti mohla napĺňať. Problémom sú naše pocity otrávenosti v práci, ktorú vykonávame teraz. A ktoré zažívame preto, lebo v nej zotrvávame aj napriek tomu, že naše návrhy a nápady, v ktorých sa chceme realizovať, sú pravidelne ignorované a odmietané. Problémom je náš strach postaviť sa za seba a urobiť rozhodnutie, že takto to ďalej nepôjde, a to s dôverou, že práve toto je prvý krok na ceste k naplneniu.

Problém tiež nie je v absencii partnera, ale v tom, ako veľmi si spájame našu vlastnú sebahodnotu so statusom „zadaný/á“. Problém je v tom, že sa necítime byť dosť, že si nevieme užiť život bez partnera po našom boku. Že si veľa vecí a aktivít odopierame, pretože „je predsa blbé, keď na tú vysnívanú dovolenku/výlet pôjdem sám“.

Problémom nie je nedostatok financií, ale náš strach zmeniť prácu alebo začať podnikať. Strach vzdať sa istoty, ktorú sme, keď sme k sebe úprimní, ale už dávno prerástli, pretože táto „istota“ nedokáže viac naplniť naše potreby.

Vráťme sa preto do reality, do prítomnosti, a začnime odpratávať to, čo v nej je a čo si zreteľne pýta našu pozornosť. A vytvorme tým priestor pre riešenie, ktoré s nami bude v súlade.

3. Konkrétnosť

Na záver zostáva už iba otázka, či si pri rozmotávaní našich problémov sami nebránime tým, že sa pri tom pohybujeme v príliš plytkých vodách.

Sme dostatočne konkrétni v tom, ako máme ten náš problém zadefinovaný?

Alebo sa s obľubou skrývame za abstraktnými, aj keď populárnymi, nálepkami a prázdnymi frázami, pod ktorými si vlastne ani sami nedokážeme nič konkrétne predstaviť?

Ako nám potom môže fungovať navigácia, ak svoju aktuálnu polohu definujeme takto neurčito?

„Chýba mi sebaláska…“ Poznáte to? Alebo: „Nemám jasné a pevné hranice.“

Čo to presne znamená? Čoho sa to týka? Čo to zahŕňa? Kde a ako sa to prejavuje? Buďme, prosím,  konkrétnejší, pretože s difúzne definovanými problémami sa narába ozaj ťažko.

Keď si dovolíme konkrétnosť (a nezabudneme pri tom zohľadniť ani predchádzajúce dva filtre), tak „chýbajúcu sebalásku“ a „slabé hranice“ nahradí oveľa solídnejšia definícia problému, ktorá nám jasnejšie ukazuje, kde potrebujeme sústrediť naše úsilie o zmenu.

Chýbajúcu sebalásku takto totiž uchopíme v jej konkrétnych parametroch a podobe. Vyzerať to môže napríklad takto:

Vo vzťahoch s rodičmi a partnerom a pár ďalšími ľuďmi, voči ktorým cítim istý dlh (za to, že mi v živote pomohli, že mi boli oporou), zakaždým súhlasím aj s návrhmi a nápadmi, ktoré mi idú proti srsti, pretože obmedzujú moju slobodu v zaobchádzaní s mojím časom a energiou. Tu patrí napríklad aktivita XYZ…, ktorej som sa poddala, aj keď som s tým vnútorne nebola stotožnená...

Náš problém takto naberá jasnejšie kontúry a poskytuje nám zreteľnejšie súradnice, podľa ktorých sa môžeme orientovať na ceste za jeho riešeniami.

Oplatí sa to vyskúšať

Skúste to. Je to síce iba prvý, ale zároveň kvalitný krok, ktorý môžeme všetci urobiť smerom k väčšej jasnosti v živote a jeho dianí.  Možno budete prekvapení, že po aplikácii týchto troch filtrov váš problém vyzerá úplne ináč než ten, s ktorým ste toto skúmanie začali…