Prečo si moje dieťa vybralo práve mňa?

Odpoveď na túto otázku zaujíma mnoho zvedavých rodičov, ktorí veria tomu, že keď spoznajú svoju úlohu v živote svojho dieťaťa, tak sa tým automaticky zlepší ich vzájomný vzťah. Ja som dlho tlmočila informácie z úrovne vedomia (duše) detí, a preto skúsim vychádzajúc zo širokej vzorky rodín, do ktorých som mohla týmto štýlom nahliadnuť, načrtnúť mechanizmus vzťahu rodič-dieťa a zároveň aj odpoveď na túto obľúbenú otázku.

Narodením človeka na našej planéte pribudne nielen ďalšia malá kôpka génov, ale do hry života takto vstúpi aj ďalší fragment vedomia – ďalšia duša. Duša si pred samotným narodením zo širokej ponuky telíčok a osobností, ktoré vznikajú spojením dvoch ľudí, vyberá ten najvhodnejší, s jej potenciálmi najkompatibilnejší, „hardware“, s ktorým bude životom kráčať. No zároveň si takto vyberá aj prostredie, do ktorého sa narodí, a teda aj rodičov, ktorí ju budú od začiatku tejto pozemskej cesty sprevádzať.

Tento výber nie je náhodný, a preto so sebou prináša aj radu úloh a dohôd, ktoré vo veľkej miere vplývajú na podobu, ktorú vzťah rodič-dieťa naberie. To, že si po narodení na nič z toho ale nedokážeme spomenúť, je čaro života, ktorý nás týmto drží v strehu a niekedy aj v nemom úžase.

Spojenie dvoch duší

Keď sa na vzťah rodič-dieťa pozrieme na úrovni dvoch duší, dvoch kúskov vedomia, tak uvidíme fascinujúcu rôznorodosť úloh, ktoré rodič v živote dieťaťa môže mať. V momente, keď si tento pohľad spojíme s úrovňou človeka z mäsa a kostí, k tejto rôznorodosti pribudne aj humor, pretože sa rýchlo ukáže úsmevná priepasť medzi teóriou rodiča (o jeho úlohe v živote dieťaťa) a výsledkom, do ktorého sa táto teória má v čase rozvinúť a do ktorého sa s veľkým elánom rútia obidve zainteresované duše – duša rodiča a duša dieťaťa.   

Aké úlohy máme ako rodičia?

V dnešnej dobe nie je vôbec ťažké stretnúť, napríklad, rodičov, ktorí sú zúfalí z toho, že nedokážu svoje dieťa, ktoré nejaví o nič záujem, motivovať k žiadnej inej aktivite než je vysedávanie za počítačom.

Rodičovská frustrácia paradoxne nepramení zo závažnosti situácie, ale z „úlohy“, ktorú si pre seba vymysleli a ktorú sa im akosi nedarí splniť.

S najlepším možným zámerom si rodičia dali úlohu zapáliť v dieťati iskru záujmu o čokoľvek iné mimo virtuálnej reality počítačových hier a internetu. V realite to potom, bohužiaľ, často vyzerá takto: rodič neúnavne vymýšľa krúžky, výlety, exkurzie, aktivity a podnety, ktoré s nádejou v očiach chodí prezentovať svojmu odutému potomkovi. Ten ich všetky ofrfle a snahu rodiča pochová otázkou, či dnes môže byť na počítači o pol hodinu dlhšie…

Jeden z takýto prípadov mi špeciálne utkvel v pamäti, pretože duša dieťaťa k tejto téme poskytla informáciu, s ktorou som sa za celú moju prax stretla iba dvakrát. Duša dieťaťa upozornila na to, že nepotrebuje žiadne usmernenie svojich záujmov, že všetko má vo svojom potenciáli nastavené pre neskorší vek, v ktorom zapáli iskru svojich záujmov z vlastnej vôle a vnútornej motivácie a rozdúcha z nej poriadny oheň.

S týmto som sa stretla viackrát, no iba dvakrát som sa stretla s informáciou, že úloha rodiča v živote dieťaťa je… postarať sa o to, aby sa dožilo dospelého veku. Áno, aj takéto minimalistické úlohy existujú, aj keď sú podľa všetkého ozaj ojedinelé. Tento príklad možno predstavuje extrém, no veľmi dobre ilustruje priepasť medzi predstavou a realitou, ktorá v otázke úlohy rodiča v živote dieťaťa často vzniká.

Pre spokojný život dieťaťa

Menej „špeciálny“ príklad tejto priepasti možno vidieť, napríklad, na rodičoch, ktorí si dali úlohu zaručiť svojim deťom úspešný štart do dospelého života tým, že ich pošlú na dobré školy. V realite so svojimi deťmi však bojujú na život a na smrť, pretože potomkovia nie a nie pochopiť všetky starostlivo prezentované výhody týchto vzdelávacích zariadení a ich dôležitosť pre život.

A aj tu z úrovne duše neraz príde informácia, ktorá rodiča v tejto jeho „misii“ nepodporí. Pamätám si, napríklad, na prípad, v ktorom duša dieťaťa jasne komunikovala, že potrebuje dobrý kompatibilný kolektív viac než vedomosti, pretože v živote bude stavať na svojich sociálnych zručnostiach a vzťahoch. Úloha rodiča je v tomto prípade dať dieťaťu pre to vhodný priestor a prijať, že práve kolektív, a nie kvalita alebo objem vedomostí, bude pre spokojný život jeho ratolesti rozhodujúca.

Tento článok vyšiel v časopise Balans 10/2021 – PDF verziu článku nájdeš TU.

Spoločný vzorec vo vzťahu rodič-dieťa

Takýchto príkladov by sa dalo menovať veľa, no všetky majú spoločný vzorec, ktorý zároveň ponúka aj odpoveď na otázku „Prečo si moje dieťa vybralo práve mňa?“. Z mojej skúsenosti sa mi ukázalo, že duša si „vyberá“ podľa vzorca:

„Vyberám si teba, pretože máš niečo, čo potrebujem, ale čo mi vieš dať až vtedy, keď to v sebe rozvinieš.“

V prvom opisovanom prípade rodič dieťaťu môže ponúknuť pokojné detstvo, ktoré dieťa potrebuje pred veľmi aktívnou dospelosťou, ale až vtedy, keď sa tento rodič vo svojom vývoji posunie. A to ty tým, že sa naučí pustiť kontrolu s dôverou, že aj bez jeho sústavného dozoru všetko dospeje do úspešného konca. Keď sa naučí, že všetko má svoj čas a aj keď možno ponúkal tie správne podnety, tak ich ponúkal priskoro.

V druhom opisovanom prípade rodič dieťaťu dokáže dať potrebný priestor pre rozvoj kľúčových potenciálov a zručností, ktoré pre spokojný život bude dieťa potrebovať, ale to sa podarí až vtedy, keď sa rodič naučí ustúpiť od svojich predstáv a akceptovať inakosť a rôznorodosť v tom, na akých základoch možno spokojný a úspešný život vybudovať.  

Duša dieťaťa si teda „vyberie“ rodiča, ktorý má to, čo dieťa potrebuje, no zatiaľ iba v rovine potenciálu, možnosti, ktorá ešte nebola rozvinutá, premenená na realitu a pretavená do správania a konania. (Tento vzorec mimochodom platí nielen vo vzťahu rodič-dieťa, ale aj pre mnohé ďalšie medziľudské vzťahy a konštelácie, v ktorých sa ľudia stretávajú.)

Chýba tomu romantika? Možno.

Znie to ako sado-maso? Ako sa to vezme.

Je to prefíkané? Určite!

Je to šokujúce? Ani trochu.

Pretože práve pohyb a vývoj konštituujú život v tej forme, v akej ho tu vo fyzickej rovine poznáme. Bez pohybu život zaniká a keď nechceme zdieľať osud dinosaurov, tak by sme mali byť vďační za tento rafinovaný mechanizmus, ktorý… vlastne iba garantuje vývoj a s ním aj život.

Nefunguje to tak, ako chceme

My tento mechanizmus ale často nevítame s nadšením a otvorenou náručou, pretože v našich životoch vytvára aj isté nepohodlie.

Dozaista by sa nám viac páčil vzorec „vyberám si teba ako rodiča, pretože máš niečo, čo mi ľahko a bez okolkov dáš presne vtedy, kedy to potrebujem“, no je možné, že v jeho dôsledku by život zanikol.

Nebol by totiž dôvod pre pohyb, ktorý vzniká tým, že sa veci menia. A že sa meníme aj my.

Ukážme si túto dynamiku potenciálov duše a jej výberov rodiny na inom príklade a ukážme si to hneď aj v opačnom garde, kde my na chvíľu vhupneme do roly dieťaťa a zamyslíme sa nad tým, prečo sme si vybrali tých našich rodičov.

Povedzme, že sme mali veľmi autoritatívneho tatka, ktorého sme si tiež vybrali podľa vzorca: „Vyberám si teba, pretože máš niečo, čo potrebujem, ale čo mi vieš dať až vtedy, keď to v sebe rozvinieš.“

Logicky nás to najskôr napaprdí, pretože to zároveň znamená, že nejaký čas budeme dostávať niečo, čo nechceme, a nie to, kvôli čomu sme si nášho tatka vybrali. To napokon potvrdzuje aj naša zažitá skúsenosť, pretože na tatka v dospelosti spomíname ako na tyrana, s ktorým sme to nemali ľahké.

V hlave nám teda vŕta otázka, prečo došlo k tomuto spojeniu, ktoré dlhý čas produkovalo pre nás negatívnu skúsenosť. A čo je naozaj to, kvôli čomu sme si nášho tatka vybrali?

To sa možno dozvieme až v pokročilom veku a možno sa to nedozvieme nikdy, no to ani nie je podstatné, pretože aj všetka „negatívna“ skúsenosť prispieva k vývoju, a teda zámeru vedomia so sebou samým v rôznych podobách a formách – napríklad v podobe nás a v podobe nášho tatka. To lepšie pochopíme, keď si pripustíme, že všetko, ale absolútne všetko, čo na sebe a na druhých môžeme pozorovať, je potenciálom duše, ktorý sa v čase vyvíja.

Rozvinúť potenciál duše

Na chvíľu si teda pripusťme to, že tatkova tvrdá autoritatívnosť nebola prejavom akéhosi démona, ktorého sme v ňom možno videli my. Táto autoritatívnosť, ktorá nám v detstve dávala zabrať a spomíname na ňu ako na niečo negatívne, bola, tak ako všetko, potenciálom duše v nejakej (skorej) fáze svojho vývoja. A aj každá „negatívna“ vlastnosť predstavuje iba (dočasný) nedostatok toho, do čoho sa má v konečnom dôsledku vyvinúť. Nie je to nič iné než skorá vývojová fáza toho, čím to jedného dňa bude na konci vývojovej krivky.

Tatkova autoritatívnosť bola teda iba skorá fáza vývoja smerom k transformovanému liberálovi, ktorého sme s pocitom krivdy mohli pozorovať v interakcii s naším najmladším bratom. V priebehu času (a vývoja) náš tatko totiž prišiel na to, že ho tento jeho diktátorský prístup stojí veľa energie, že je namáhavé udržiavať tento stav kontroly, že sa vlastne nič nestane, keď sa dieťa domov nevráti s úderom presnej hodiny, ktorá bola dohodnutá… Tento liberál, na ktorého nemo gánime, je ale ten istý tatko a ten istý potenciál duše prejavený v už pokročilejšej fáze vývoja, s ktorou prichádza aj nová podoba, ktorú daný potenciál naberie.

Posun vo vývoji

Vedomie (stvoriteľ, inteligencia života alebo akékoľvek iné meno dáme tomu, z čoho pochádzame) svoje potenciály v jednotlivých fragmentoch seba, čiže v ľuďoch, samozrejme dôverne pozná. Pozná ich v ich vrcholovej podobe, v podobe výsledku, ale taktiež vo všetkých fázach a podobách, ktoré výsledku predchádzajú. Preto si sústavne ponúka možnosti, ako svoje potenciály rozvíjať a posúvať na evolučnom rebríčku.

A nerobí tak náhodne, keďže presne vie, čo si v podobe autoritatívneho tatka potrebuje dopriať na to, aby sa tento potenciál rozvíjal ďalej do liberálnejšie pôsobiaceho výsledku, ktorý malo vedomie pri tvorbe tatka „na mysli“. Preto nášho tatka spáruje s nami, jeho prvorodeným dieťaťom, aby naše potenciály v rôznych fázach ich nedokonalosti mohli reagovať tak, aby nás to oboch v našom vývoji posunulo ďalej.   

Vzájomné ovplyvňovanie duší

Povedzme, že si my, tatkove prvorodené dieťa, do života prinášame potenciál odolnosti, neotrasiteľnosti alebo pozitívnej ľahostajnosti, ktorá človeku dáva v živote možnosť byť sám sebou, a to aj vtedy, keď sa to nepáči druhým. Tento potenciál však pri narodení máme dostupný iba v jeho nedokonalej podobe, ktorá sa ešte len musí plne rozvinúť na to, aby sme z neho mohli ťažiť. A v tom nám paradoxne pomôže aj náš autoritatívny tatko, a to bez ohľadu na to, že sme si ho možno pôvodne „vybrali“ pre niečo iné.

Vedomie totiž kalkulovalo aj so všetkými nedokonalosťami a nedostatkami (so všetkými „negatívami“), a preto ich do procesu vývoja, na naše veľké počudovanie, cielene zapája!

Aj keď sa teda stretnú dva neobrúsené diamanty, ktorých ostré hrany vytvárajú trenie, tak sa v tejto vzájomnej interakcii nakopávajú k vývoju.

Našej nedokonalosti vadí tatkova nedokonalosť, a tak sa na neho hneváme, démonizujeme ho a v konečnom dôsledku volíme cestu zladenia sa s jeho pravidlami, v čom sme v danej vývojovej fáze videli jedinú možnosť, ako zažívať čo najmenej jeho prísneho hnevu.

Vďaka tomu náš tatko zažije, že jeho diktát bol poslúchnutý a rešpektovaný a dostáva tak zároveň možnosť zamyslieť sa nad tým, čo ho tento „úspech“ skutočne stál – koľko času stráveného vysedávaním po nociach s hodinami v ruke, len aby odkontroloval, či sa vrátime načas, keď už mohol po náročnom dni spať, koľko energie premrhanej vymýšľaním trestov, ktoré nás naučia poslúchať, koľko energie premrhanej sústavným kontrolovaním všetkého, čo urobíme alebo neurobíme. Tatko dostáva možnosť zareflektovať nad neefektívnosťou tohto jeho prístupu… a urobiť krok vpred vo svojom vývoji.

A čo my? My dostávame cez túto skúsenosť možnosť pochopiť, že naša stratégia poslušnosti nám síce ponúka pohodlnejší prežitok s „diktátorom“ pod jednou strechou, no ukracujeme sa tým o priestor pre seba, a preto cítime potrebu zmeny. Tú neskôr, v dospelosti, aj vykonáme a posunieme sa tým do ďalšej vývojovej fázy.  

Pri vytváraní konštelácií rodič-dieťa vedomie skrátka vie, ako využiť hybnú silu, ktorú je možné vygenerovať vo vzájomnej interakcii jednotlivých potenciálov, a to nielen v ich vrcholovej, „dokonalej“ (a teda pre nás ideálnej) podobe, ale aj vo všetkých vývojových fázach, ktoré výsledku predchádzajú.

Vie, kedy, v ktorej fáze tatkovho diktátorstva, poslať nás, prvorodených, s naším potenciálom odolnosti, ktorý sa ale najskôr prejaví ako rezignovaná poslušnosť.

Vie, kedy do tejto hry zapojiť nášho najmladšieho brata, ktorý v tatkovi už nestretne diktátora, ale pohodového rodiča, len aby mu mohol postláčať iné gombíky a precvičiť s ním iné potenciály.  

Hra na život

Aj my, aj náš brat, aj náš tatko sme jedno a to isté vedomie, ktoré takto so sebou v rôznych podobách hrá hru na život, v ktorej necháva svoje potenciály spolu tancovať.

Zo začiatku možno ako ťarbavé, čaptavé medvede, ktoré si stúpajú po labách a aj sa za túto neohrabanosť niekedy navzájom vyfackujú.

No cvik robí majstra a jedného dňa sa z medveďov stanú vznešené gazely, ktorých ladný tanec uchváti aj ich samotného stvoriteľa – vedomie. Vedomie je v tomto ohľade vskutku trochu samoľúbe, čo je ale logické, keďže vedomie je všetkým a niet v kom inom, okrem seba samého, nájsť zaľúbenie…

Čo si z toho môžeme zobrať?

K poznaniu, prečo si naše dieťa vybralo náš (alebo prečo sme si my vybrali našich rodičov) sa dá dostať rôznymi spôsobmi, no samotná informácia nás obohatí iba veľmi obmedzene. Čo nám v živote pomôže oveľa viac, je schopnosť narábať so sebou, so svojimi potenciálmi a ich nedokonalosťami. Schopnosť konštruktívnym spôsobom proces ich vývoja podporovať, alebo ho aspoň zbytočne nebrzdiť.

Čo je, len tak mimochodom, niečo, na čo veľa rodičov z mojej skúsenosti zvykne pozabudnúť. S príchodom detí a zodpovednosťou za druhého človeka sa zvykne často zabudnúť na to, že nielen deti rastú a vyvíjajú sa, ale vývoj pokračuje ďalej aj u dospelých. Preto je dobré, ak ani v pozícii rodiča neprestaneme dávať pravidelnú vedomú pozornosť nielen dieťaťu, ale aj sebe, a ak sa neprestaneme učiť, ako narábať so sebou – svojimi osobnými výzvami, ťažkosťami a nedostatkami.

Aby sme vo vývojovej fáze „autoritatívneho tatka“ nemuseli zotrvávať dlhšie, než je to nevyhnutné pre nazbieranie potrebnej skúseností a uvedomenia a mohli plynule prejsť do ďalšej – pre naše vlastné dobro a dobro našich detí, ktoré si nás kvôli tomu vybrali.

Na ceste za hlbším porozumením vlastného dieťaťa

Zaujal vás koncept hlbšieho porozumenia potrieb a potenciálov vášho dieťaťa a dynamiky vášho spoločného vzťahu? Tento blogový článok tému vzťahu medzi rodičom a dieťaťom načrtol veľmi všeobecne. Teraz si ale predstavte, že by ste ďalej mohli preskúmať esenciu vášho dieťaťa (jeho prirodzenosť, potreby a potenciály), vaše úlohy v jeho živote a dynamiku vášho vzťahu. Quantasha Kompas pre rodičov vám túto možnosť ponúka. Nájdete v ňom hodnotné informácie, vhľady a praktické tipy z úrovne duše vášho dieťaťa, ktoré vám pomôžu lepšie pochopiť a prehĺbiť váš spoločný vzťah. Viac informácií o tejto osobnej pomôcke na vašej ceste rodičovstvom nájdete na tejto stránke.

Veronika Madudová
Baví ma prepájať poznanie z úrovne vedomia (duše) s praktickým životom človeka a sprístupňovať ho druhým vo forme kurzov, koučingov, workshopov a občas aj článkov. www.ocamiduse.sk