O daroch duše sa hovorí často a s obľubou. No zdá sa mi, že náš fókus je v tomto ohľade príliš jednostranný a nasmerovaný na tie z nich, ktoré si spájame predovšetkým s komfortom na materiálnej úrovni. Nemali by sme však zabúdať ani na tie menej „ligotavé“, no nemenej dôležité, dary duše, ktoré pre rovnováhu v živote potrebujeme rozvíjať v rovnakej miere. Je zaujímavé pozorovať selektivitu vnímania...
Mnohé individuálne konzultácie, ktoré som s ľuďmi za posledné roky zabsolvovala, odhalili jednu dôležitú „systémovú chybu“ – vo svete mnohých možností zakrpateli naše štruktúry, ktoré dokážu poňať JEDNODUCHOSŤ, ktorou život vo svojej podstate je. Toto predstavuje výzvu, ktorej by sme určite mali venovať pozornosť. Ja som na to zareagovala zrušením individuálnych konzultácií a presedlaním na systematickejšie vzdelávanie v podobe kurzov a koučingov....
Každá navigácia – tá v živote, ako aj tá v telefóne – potrebuje dve informácie na to, aby fungovala. Informáciu o aktuálnej polohe a informáciu o cieli. Ak máme ťažkosti zorientovať sa v živote a jeho výzvach, je to väčšinou preto, lebo nám chýba jasnosť o našej aktuálnej polohe na mape života. Cieľ je totiž jasný – naša spokojnosť. Ale ako sa tam navigovať? Čo...
Výnimočnosť je neudržateľná. V situáciách, v ktorých život s potmehúdskym úsmevom z rukáva vyťahuje výzvy, aby nás nakopal k rastu aj v iných, menej výnimočných, aspektoch, sa o ňu skrátka neoprieme. Keď kladieme prehnaný dôraz na výnimočnosť, tak časom zisťujeme, že nám chýba niečo dôležité, čo paradoxne možno nájsť iba v obyčajnosti. A čo možno bude chýbať aj našim deťom, ak dvojicu výnimočnosť-obyčajnosť vo výchove...
Pred nejakým časom som si otvorila moje staršie poznámky a zápisky, ktoré si robím, keď mi vedomie pošepká útržok nejakej zaujímavej informácie, aby som sa s ňou pohrala. Narazila som pritom na poznámky z roku 2016, kedy moja „veštecká guľa“ 😉 ukazovala krízu, ktorá je dnes realitou. Žiadnu vešteckú guľu samozrejme nemám – informácie chodia len tak rovno do hlavy a bez potreby...