Človek si niekedy musí počkať roky, aby lepšie pochopil seba

Ja k tomu však dodám osobnejší kontext.

Spomínam si na jednu pre mňa toho času veľmi nepríjemnú situáciu na prelome rokov 2014 a 2015, keď som bola ešte len v úplných začiatkoch toho, z čoho sa časom vykľula moja terajšia práca. Sedela som u jednej pani so „schopnosťami“. Reč prišla na archetypy duší (čo je v podstate pokus o lepšie uchopenie vlastností a potenciálov duše cez vytvorenie škatuliek a kategórií) a v tom mi tá pani zahlásila „Ty si archetyp prorok.“

Mňa pri tom slove okamžite poriadne skrútilo… (asi sa vo mne zahmýrila informačná pamäť a s ňou aj všetky nánosy dejín a rôznych asociácií, ktoré si môj systém s týmto slovom spája). Aby som teda skrátila moje utrpenie v danom momente, tak som sa jej hneď opýtala, ako to myslí a čo to vlastne znamená. Na to mi sucho zahlásila, že to jednoducho znamená to, že dokážem s veľkým predstihom niekoho varovať pred udalosťou/dianím, aby bolo možné sa pripraviť, prípadne s tým niečo urobiť…

Podobná informácia (len v trochu inom a aj menej „dramatickom“ znení) sa ku mne v priebehu času dostala ešte dvakrát od dvoch iných ľudí so schopnosťami pozerať za hranicu toho pre oči viditeľného.

Ja sama by som tieto slová v spojení so sebou síce nepoužila, ale pravdou je, že už dlhšie u seba pozorujem jednu „anomáliu“ týkajúcu sa ČASU.

Mám vo zvyku o niektorých veciach rozprávať v čase, v ktorom človeku (ešte) neprídu relevantné alebo pravdepodobné. Podobne ako som v roku 2016 hovorila o tom, čo sa deje teraz. V skutočnosti nejde o žiadnu anomáliu (ale prirodzenosť) – len sa to tak dlho javilo mne z nedostatočného pochopenia seba.

Kvôli istému časovému „predstihu“ niektorých mojich informácií, ktorý sa niekedy pohyboval v rozmedzí až niekoľkých rokov, som si preto dlho myslela, že niekde sa deje chyba, keď nejdem zarovno s časom, ktorý vnímajú a zažívajú ostatní. A rôzne prejavy tejto (zdanlivej) anomálie ma v tom iba ďalej utvrdzovali, pretože som zažívala, napríklad, to, že

• hovorím o veciach, ktoré v danom čase nezaujímajú tých ľudí, ktorých by zaujímať mali
• poukazujem na veci, na ktoré dostávam odozvu typu „Veronika, máš pravdu, ale ja teraz na toto nemám čas, lebo iné veci sú podstatnejšie“
• štuchám do tém a potenciálov, ktoré sa mnohým nezdajú potrebné
• sa moje videnie niekedy až surovo rozchádza s mainstreamom a témami, prioritami a potrebami, ktoré so sebou tento hlavný prúd prináša

Človek si niekedy ale len musí počkať na to, aby lepšie pochopil seba. A to môže trvať aj roky.

Ja som si musela počkať na skúsenosť, ktorá by mi túto moju „anomáliu“ ukázala v jasnejšom svetle. Musela som si počkať na to, aby z toho, čo v roku 2016 vyzeralo ako poriadna haluz, vyrástlo niečo, čo si už viem(e) viac ohmatať a povedať si: „Hej, takto nejako som to videla.“ Alebo aby z iných takýchto informačných „zárodkov“ v dôsledku pozornosti, ktorú som tomu ja (alebo človek, ktorého sa to týkalo) venovala, vyrástlo niečo iné a aby som si mohla povedať: „Vďakabohu, že nemáme to, čo to mohlo byť.“

Obidve tieto možnosti som v realite zažila mnohokrát a keď nad nimi reflektujem, tak rozumiem obidvom týmto výsledkom ako aj tomu, ako veľmi sa dá/nedá zmeniť chod vecí, ktoré môžu byť s predstihom videné. A ako veľmi to závisí od človeka, ktorého sa to týka.

A aj keď sa niekomu môže zdať trochu morbídne, že práve táto doba a dianie v nej, mne ako človeku prinieslo veľký kus do mojej skladačky spoznávania seba, tak je to skrátka tak. Dnes už viem, že:

Chybu som dlho hľadala tam, kde vôbec nebola.

A to bolo pre mňa dosť podstatným zistením, na ktoré som si veru musela „chvíľočku“ počkať 🙂 Chyba nikdy nebola v čase, v ktorom niečo hovorím. Každý sme iní a každý máme ináč „nakonfigurované“ potenciály. Istá „nadčasovosť“ alebo „informačný predstih“ je skrátka mojou súčasťou. A aj toto je iba zdanie.

Informácie v skutočnosti chodia nie s predstihom, ale presne v takom čase, ktorý berie ohľad dobu potrebnú na ich strávenie a implementáciu. Podobne, ako keď človek chce na leto schudnúť do plaviek a rozumie tomu, že už na jar potrebuje začať cvičiť…

Prítomnosť v sebe nesie zárodky budúcnosti a niekedy je veľmi ľahké ich prehliadnuť.

A preto Vedomie dáva do obehu aj takéto svoje aspekty a potenciály, a to v podobe ľudí, ktorí na to majú vycibrené oko a dokážu na to ukázať prstom. Nie vždy je to každému príjemné, nie vždy to všetci vyhodnotia ako relevantné, ale to nie je podstatné.

Keď si teda teraz v roku 2021 robím takúto retrospektívu, tak aj vo svetle nových uvedomení môžem vlastne iba zopakovať to, čo hovorím už dlho. No tentokrát to poviem nie opatrne, nie na skúšku, nie s pochybnosťou, či náhodou netáram haluze… Teraz to poviem s novým pochopením seba, ktoré sa samozrejme ďalej vyvíja a ktoré mi ale v tejto fáze už dáva odvahu hovoriť… ináč. Môžem sa samozrejme mýliť, to napokon vždy ukáže až čas… život si musí nechať aj nejaké tie tajomstvá, aby nebola nuda 🙂

Je dôležité, aby sme každý na úrovni jednotlivca posunuli naše zručnosti a schopnosti narábania so sebou na ďalší level. Na taký, ktorý bude viac zodpovedať dobe, ktorá prichádza a ktorá vlastne už je.

A je dôležité si pripustiť, že sme vo veľkej miere „nefunkční“ my sami. Že sme nepripravení na zmeny, ktoré prebiehajú. A to na hlbokej úrovni – na úrovni nášho fungovania ako človek. Mení sa

• nielen fyzický svet (jeho fungovanie) okolo nás, ale menia sa aj nároky na nás ľudí – jednotlivcov
• spôsob, akým budeme musieť začať pristupovať k napĺňaniu našich potrieb, ak chceme byť spokojní
• spôsob, akým budeme musieť riešiť problémy a výzvy, ktoré nám život naservíruje
• spôsob, akým budeme musieť rozlišovať podstatné od nepodstatného
• to, čomu budeme musieť v našich životoch začať dávať väčší priestor a od čoho sa budeme musieť odvracať

Ale to krásne na živote je: ak z jedného konca ubúda, tak na druhom konci niečoho pribúda.

Všetky moje aktivity – kurzy, koučingy – sa vlastne už od začiatku mojej činnosti v roku 2015 sústredia na jednu vec: zladiť človeka s podstatou života, s jeho jadrom, ktoré je častokrát veľmi dobre zahádzané ilúziou toho, čo mnohí nazývajú matrix – jeho kolotočmi, cukríčkami a tľapkaním po pleci od jeho klaunov za všetky naše parádne výkony a piruety, ktoré tu točíme, lebo si myslíme, že musíme a že z toho „vypučíme“ zmysel našej existencie.

Veľa ľudí okolo 40-tky však vo svojom živote zažije moment, v ktorom im z toho všetkého príde náhle zle. Podobne ako keď sa človek prepchá cukrovou vatou v zábavnom parku a na centrifuge, na ktorú ho zavolali kamoši, sa poriadne, s prepáčením, dogrcia.

Terminus technicus, ktorý pre tento požehnaný moment (aj keď veľakrát nie veľmi konštruktívne zvládnutého) prezretia je „kríza stredného veku“…

Teraz ju, priatelia, svojím spôsobom máme všetci, bez ohľadu na vek. Celá táto doba je jednou veľkou krízou stredného veku ľudstva a spôsobu, akým fungujeme.

Niektorí to už vnímajú, niektorí (zatiaľ ešte) nie. Podstata zostáva v oboch prípadoch rovnaká: všetci budeme musieť naše schopnosti fungovania a narábania so sebou posunúť na ďalší level – a to taký, ktorý sa nám teraz, keď sa na neho pozeráme z perspektívy našich aktuálnych nastavení, možno zdá zvláštny a nepredstaviteľný.

Ja to na nejakej úrovni, zdá sa, už dlho viem a aj zohľadňujem v mojich aktivitách. Aj keď môj ľudský mozoček to naozaj poriadne začína chápať až teraz, po rokoch a po tom, čo dostal dostatok „dôkazov“ 🙂

Za čo som s týmto uvedomením veľmi vďačná, je fakt, že celý ten čas tam bolo NIEČO, čo ma hnalo robiť to, čo robím. NIEČO, čo sa cez všetky pochybnosti a nedostatky v pochopení pretlačilo až na povrch a robilo to, čo robiť chcelo, malo a prišlo, aj keď mozog frflal a hľadal chyby a „anomálie“. Som vďačná za to, že som tam celý čas bola JA – vedomie, ja – potenciál duše, ktorý pre svoju existenciu nepotrebuje potvrdenie, schválenie a odobrenie ani od druhých, a dokonca ani od svojho nositeľa a jeho limitovanej hlavičky 😉

A som presvedčená o tom, že presne takto isto to funguje aj u mnohých ďalších ľudí, ktorých moje aktivity zaujmú. Aj tam je vedomie, duša, ktorá vníma viac než hlava a ktorá dokáže človeka, ak mu táto moja „špecialita“ môže pomôcť, potiahnuť cez všetky medzery v logike, pochybnosti a ilúzie k tomu, aby sa nám skrížili cesty. A to v takej podobe a forme, ktorá závisí od toho, koľko času na potrebnú zmenu v tom, ako sa dej jeho života bude ďalej rozprestierať, zostáva…