Deti treba učiť obyčajnosti

Výnimočnosť je neudržateľná. V situáciách, v ktorých život s potmehúdskym úsmevom z rukáva vyťahuje výzvy, aby nás nakopal k rastu aj v iných, menej výnimočných, aspektoch, sa o ňu skrátka neoprieme. Keď kladieme prehnaný dôraz na výnimočnosť, tak časom zisťujeme, že nám chýba niečo dôležité, čo paradoxne možno nájsť iba v obyčajnosti. A čo možno bude chýbať aj našim deťom, ak dvojicu výnimočnosť-obyčajnosť vo výchove prezentujeme ako nerovný pár.

S deťmi síce priamo nepracujem, no pracujem s tými, ktorí z nich vyrastú – s dospelákmi. Podnet na tento článok mi dala jedna zaujímavá súvislosť, ku ktorej sme sa dokotúľali spolu s jedným mojím klientom v rámci môjho 3-mesačného individuálneho koučingu Quantasha Kompas 2.0, ktorý pár krát do roka otváram pre mojich pokročilejších klientov.

Hneď na prvom spoločnom sedení sme prišli na to, že keď človek svoj život stavia na „výnimočnosti“, tak mu veľmi často chýba niečo veľmi podstatné.

Dôvera v život.

V kontexte konkrétnych, individuálnych tém môjho klienta sme si následne preto zahrali takú menšiu „Čo by bolo keby?“ hru, z ktorej spontánne vyplynula otázka:

Čo odlišuje človeka, ktorý má na účte „iba“ 200 eur a pociťuje pohodu, od človeka, ktorý má na účte tiež „iba“ 200 eur a pociťuje stres a paniku z nedostatku?

Odpoveď už tušíte: dôvera v život. Jeden ju má, druhý nie.

Ten, ktorý ju nemá, si v živote totiž vytvoril návyk riešiť všetko sám a (väčšinou výlučne) za pomoci tých svojich schopností a vlastností, v ktorých je… „výnimočný“. Ktoré mu takpovediac idú od ruky…(A teraz je úplne jedno, či ide o výnimočnosť v podnikaní alebo o výnimočnosť v podobe nadpriemerne vyvinutého analytického myslenia. Alebo či ide o iné podoby výnimočnosti – parádne rozvinutú intuíciu, dar reči, kreativitu, športové nadanie, starostlivosť o druhých, talent na čísla…)

Človeku jeho výnimočnosť síce možno (a na nejaký čas) pomôže vybudovať si pohodlný a úspešný život,

no každý, kto je dostatočne všímavý, vie, že život nie je statická konštrukcia, na ktorej sa môžeme usadiť, zastaviť všetok čas a pohyb a veselo hompáľať nohami.

Život je dynamická inteligencia, ktorá vytvára:

 

  • situácie, v ktorých sa úspešný podnikateľ dostane do bodu vyhorenia a chýba mu akýsi vyšší zmysel, kvôli ktorému by sa mu ráno chcelo vstávať z postele
  • situácie, v ktorých profesionálny športovec musí s tou jeho výnimočnosťou odísť do „dôchodku“ oveľa skôr než je bežná hranica dôchodkového veku
  • situácie, v ktorých si „intuitívec“ potrebuje urobiť poriadok vo financiách a nastaviť rozpočet, a to „intuitívne“ ide iba ťažko 😉
  • situácie, v ktorých je „analytik“ vmanévrovaný do okolností vymykajúcich sa akejkoľvek jasnej logike a je nútený reagovať jasným rozhodnutím a následne krokom.

Výnimočnosť kultivovaná vo vybraných aspektoch človeka má svoje limity. Na tie však obvykle nenarazíme hneď.

Na výnimočnosti sa ozaj dá surfovať hodne dlho… Až do bodu, v ktorom sa život rozhodne vypustiť vodu z bazéna, v ktorom všetci roztopašne balansujeme na tej našej doske výnimočnosti…

Vtedy zisťujeme, že vzniknutú situáciu už nevyriešime za pomoci našej „výnimočnosti“ – a teda tých nástrojov, ktoré sme si častým používaním pekne nabrúsili. A ocitáme sa pred možnosťou robiť všetko ďalej po starom a trpieť alebo urobiť krok do neznáma.

A aj na to je potrebná dôvera v život.

Dôvera, ktorá často chýba človeku, ktorý roky prežil v ilúzii toho, že všetko, čo v živote má, je výsledkom jeho výnimočnosti, jeho silných stránok!

Všetkým sa nám totiž zdá rovnaký sen: úspech, pohodlie, materiálne zabezpečenie, spokojnosť, rodina, práca … – to všetko máme preto, lebo robíme to, čo nám ide dobre a čo sme si poriadne „odmakali“. Áno, aj to sa stalo. Ale ešte pred tým, ako sme si vyhrnuli rukávy a pustili sa do práce, sa udialo niečo iné:

Život nám dal zelenú na to, aby sme si s našimi formičkami na jeho pieskovisku postavili malú stavbičku, ktorá sa však skôr či neskôr rozpadne, pretože nad pieskoviskom zaprší alebo dobehne ďalší, nám podobný „staviteľ“ a omylom nám do nej štuchne…

A čo potom?

Potom vznikne situácia, v ktorej si začíname uvedomovať naše limity. V ktorej zisťujeme, že to s tou našou výnimočnosťou už tak jednoducho „neošéfujeme“. V ktorej potrebujeme niečo začať robiť ináč. A to je moment, kedy je dobré mať vybudovaný pozitívny vzťah k obyčajnej OBYČAJNOSTI.

S pojmom „obyčajnosť“ má veľa ľudí negatívne asociácie, pretože si hneď predstaví priemernosť, „ovečkovstvo“, letargiu, lenivosť a radu ďalších nie veľmi pozitívne a prínosne znejúcich vlastností. Ale túto obyčajnosť ja nemám na mysli.

Obyčajnosť, o ktorej tu hovorím, je predovšetkým:

  • o rešpekte k vyššiemu princípu – životu – a jeho dynamike
  • o uvedomení si toho, že nie vždy môže byť „po mojom“ za takých podmienok, ktoré sú pre mňa pohodlné
  • o uvedomení si toho, že nie s každou situáciou dokážem žonglovať spôsobom, ktorý mi ide dobre
  • o uvedomení si vlastných limitov, ktoré prekročiť môžem, ak sa tak rozhodnem, no potrebujem sa v prvom rade tak aj skutočne rozhodnúť a urobiť patričné kroky

Obyčajnosť je o pokore, o dôvere v život a jeho procesy. A preto by sme deti mali učiť aj obyčajnosti – vo svete, v ktorom „výnimočnosť“ (aj keď iba zdanlivo) rozhoduje o kvalite života…

Keď vidím rodičov, ktorí si zakladajú na „výnimočnosti“ svojich ratolestí, tak si dávam otázku, či toto je perspektívna budúcnosť. Keď vidím všetky tie malé baletky, huslistky, futbalistov a vedátorov, ktorých rodičia zo svojich detí chcú mať, tak sa pýtam:

Kto tieto deti naučí to, čo budú potrebovať, keď budú mať 30-40 rokov a život vypustí vodu z bazéna, aby podnietil vývoj aj mimo zónu výnimočnosti?

Miera dôvery v život, ktorú ako dospelí máme, sa prejavuje aj na našej schopnosti zaobchádzať s problémami a výzvami, s ktorými sa stretávame. Na našej schopnosti nechať si životom pošepkať riešenie, ktoré je možno mimo našu komfortnú zónu. A nielen si ho nechať pošepkať, ale sa ho tiež aktívne chopiť a premeniť ho na realitu.

Máme ako dospelí túto schopnosť rozvinutú dostatočne na to, aby sme ju vedeli naučiť aj naše deti?

Odpoveď na túto otázku mi za posledné roky priniesla veľa práce 😉 Po stovkách zrealizovaných individuálnych sedení na otázky k najrôznejším témam, problémom a výzvam, ktoré človeka na jeho ceste životom postretnú a dajú mu zabrať (a ktoré dajú zabrať aj jeho výnimočnosti), som vytvorila online kurz HRA DUŠE, v ktorom ponúkam možnosť sa nielen posilniť v zručnostiach potrebných pre narábanie s výzvami, ale zároveň aj napraviť svoj – v dnešnom svete tak trochu macošský – vzťah k obyčajnosti, a teda k životu.

Veronika Madudová
Baví ma prepájať poznanie z úrovne vedomia (duše) s praktickým životom človeka a sprístupňovať ho druhým vo forme kurzov, koučingov, workshopov a občas aj článkov. www.ocamiduse.sk